Aké to je navrátiť sa do Lona?

Príbeh každej ženy je veľmi individuálny a jedinečný, ale začiatok tejto cesty býva väčšinou veľmi hrboľatý, bolestivý a nepríjemný. Keď sa žena rozhodne navrátiť do Lona, je to samo o sebe obrovský krok. Je to začiatok nesmierne posvätného obdobia, keď sa žena vedome rozhodne otvoriť v sebe svoju dlhoročne skrytú Pandorinu skrinku. 

Práve preto je nevyhnutné, aby pritom spomalila svoj život a navrátila svoju energiu a pozornosť do seba, do svojho Tela a Lona. Na začiatočnej fáze tejto odvážnej cesty nás môžu zaplaviť rôzne nepríjemné a veľmi intenzívne emócie, ako hnev, smútok, hanba a strach. A je to úplne v poriadku.

Žena je bytosť, ktorá uskladá všetko do svojho Lona – príbehy, rany, emócie, energie, spomienky, obrazy. Navrátiť sa do Lona si v tom prípade vyžaduje odvahu čeliť potláčaným emóciám a príbehom, ktoré sme nemali silu spracovať v okamihu, keď sa udiali. Lenže nenachádzame tam len naše vlastné emócie, ale aj odtlačky ďalších generácií našich predkýň. Takých žien, ktoré žili v ťažkých časoch plných vojen, keď sa od nich vyžadovalo byť silnými a statočnými. Naše predkyne vo väčšine nemali možnosť oplakávať svoje bolesti a straty, spracovať svoje traumy, vyliečiť svoje rany, naplniť svoje potreby alebo vyjadriť hnev za všetky nespravodlivosti, ktoré im boli spôsobené.

Na začiatku tejto cesty otvárame našu (ale aj rodovú) Pandorinu skrinku. Je to krok, ktorý si od nás vyžaduje, aby sme sa pozreli do očí našej temnote, našim “démonom” a strašiakom, aby sme konečne precítili nevyplakané bolesti, neuznané smútky, potláčaný hnev a čelili našim nespracovaným zraneniam. Naša vlastná temnota nás cez rôzne bolestivé príbehy vedie bližšie k láske a učí nás prijímať, dôverovať, porozumieť, uzdraviť sa, oslobodiť sa a milovať sa. Nežiada od nás nič iné, len aby sme si uctili naše skúsenosti a vlastné emócie.

Začiatočná fáza tejto odvážnej cesty nás núti spoznať seba nanovo, tentokrát však skutočne do hĺbky – objaviť v sebe aspekty, ktoré sme doteraz nechceli uzrieť. Emócie pri návrate do Lona môžu prichádzať nezastaviteľne, no naše telo a Lono od nás potrebujú jediné: byť počuté, videné a precítené, pretože v sebe nesú dôležité správy, ktoré sa nám snažia odovzdať už dlhé roky. Až prijatím týchto správ dokážeme uvidieť, koho život sme žili doteraz. Či je pre nás naozaj pravdivý ten obraz o ženskosti, podľa ktorého sme žili svoj život. Či sú naše túžby a sny skutočne naše. Či naozaj poznáme svoje vlastné potreby.

Pre mňa najvzrušujúcejšia časť tejto cesty bola stať sa nekompromisne úprimnou sama k sebe, hľadať v každej chvíli svoje skutočné potreby a naučiť sa ich napĺňať sama. Bola to pre mňa tá najkrajšia cesta, ktorá ma oslobodila od všetkých iluzórnych pút a krôčik po krôčiku môj život začal byť neuveriteľne naplnený, celistvý a hojný.

Pochopila som, že prebudený potenciál Lona je hojnosť, v ktorej chcem žiť. V našom Lone je prastará ženská múdrosť mimo času a priestoru. To je tá realita, ktorú si volím žiť a ktorú si prajem tvoriť!