Stretnutie s mojou bytosťou Lona

Pred siedmimi rokmi som žila v lese, na jednej čarovnej záhrade, keď ma moje Lono silno a neodkladne zavolalo. Na začiatku tohto obdobia som sa cítila ako zostrelená levica ležiaca na zemi po dlhom boji s vyššími, nekompromisnými silami, nad ktorými som stratila moc aj kontrolu.

Moje Lono sa pre mňa stalo tabu, takou poriadnou Pandorinou skrinkou, ktorú som ani za Boha nechcela otvoriť, ani náhodou. Vedela som, že ak by som to urobila, naraz by sa na mňa vyrútili všetky nezvládnuté, odmietnuté a nespracované pocity viny a hanby, obrovské smútky, neznesiteľné bolesti a zúrivý hnev spojený s mojimi potratmi, sklamaniami a znásilneniami. Niesla som v sebe aj bolestivé spomienky na chvíle, keď som sama zneuctila svoje lono a ženstvo.

V tom čase, keď som žila a pracovala na tej čarovnej záhrade v lese, som sa celým srdcom odovzdala službe Matke Zemi. Pestovala som takmer všetky druhy zeleniny, ovocia a liečivých byliniek a dovolila som Zemi, aby ma liečila. No napokon ma neliečila len ona sama, ale aj každodenný pohyb, práca na čerstvom vzduchu a slnku, nepretržitý kontakt s prírodou a jej bytosťami.

Úplne som sa do Zeme ponorila. Bola som tam pre ňu naplno. O každú rastlinku som sa starala najlepšie, ako som len vedela. Potrebovala som sebe samej ukázať, že som schopná. Starala som sa o ne tak, ako som sa kedysi nedokázala postarať o seba a o svoje bábätká v brušku. Učila som sa milovať seba prostredníctvom Matky Zeme a všetkých jej bytostí.

Od jari až do neskorej jesene som bola na záhrade od rána do večera každý deň. Potom prišla zima a ja som sa musela stiahnuť do ústrania, do malej chatky uprostred záhrady. Dovtedy som žila v malom karavane obklopená mojimi milovanými rastlinami. Bola to moja prvá zima a zároveň prvý rok v živote, keď som sa učila žiť v úplnom súlade so všetkými ročnými obdobiami.

Spočiatku bolo pre mňa veľmi náročné poddať sa úplnému zimnému spomaleniu po takých aktívnych mesiacoch. No napokon ma zima predsa len zlomila. Posadila som sa do kresla pred piecku, pred Deduška Oheň. Dva mesiace som nerobila takmer nič iné – len som sa dívala do ohňa, rozprávala sa s ním a zároveň so svojím srdcom, telom, lonom a dušou. Spoznávala som ich, učila som sa zachytávať ich odkazy, čítať medzi riadkami a rozšifrovávať ich jemné signály.

Asi ani netreba vysvetľovať, aké nesmierne desivé bolo pre mňa na začiatku otvárať túto Pandorinu skrinku plnú bolestivých a nepríjemných emócií. Pozrieť sa do najostrejšieho zrkadla vlastnej hĺbky a vnútorného sveta. No moja túžba naučiť sa milovať seba bola silnejšia než všetky moje strachy.

A tak som sa rozhodla postupne sa do toho všetkého ponárať hlbšie a hlbšie. Do svojho tela, srdca a lona. Ticho, samota, zima, pomalé plynutie dní, mráz vonku a zastavený život ma v tom nesmierne podporovali.

Často som sa pristihla pri tom, ako som úplne prirodzene a intuitívne načúvala volaniu svojho tela. Zavrela som oči, jednu ruku položila na srdce, druhú na Lono a začala som do nich dýchať, spájať sa s nimi. Cítiť ich. Dovoliť si pred nimi otvárať sa. Precítiť všetko, čo v sebe nesú. Vypočuť si ich, pochopiť, ako sa cítia. Nebáť sa vypočuť ich príbeh. Dozvedieť sa, čo potrebujú. Spoznávať ich pravdu.

Úplne prirodzene sa mi začalo diať, že keď som sa takto prepojila so svojím telom a lonom, za mojimi zatvorenými očami sa objavila bytosť môjho lona. Bytosť, ktorá ho symbolizovala a reprezentovala. Už len z toho, ako sa mi zjavovala, som sa dozvedela veľmi veľa o stave svojho lona. Čítala som z jej tváre, z celkového výzoru, z nálady a správania – podobne, ako sa číta z tarotovej karty. Vnímala som všetky symboly, ktoré cez nej sa ku mne prehovárali.

Táto bytosť môjho lona sa postupne stala mojou sprievodkyňou, terapeutkou a liečiteľkou. Pomáhala mi čeliť svojim boľavým príbehom, zacelovať moje rany, rozpúšťať v sebe nahromadený hnev, odpúšťať sebe aj druhým a znovu otvárať svoje srdce. Ukázala mi, ako z lona uvoľniť staré, stagnujúce energie, ako prežiariť otlačky minulých príbehov a ľudí a naplniť ho čírym svetlom a láskou. Postupne som si uvedomovala všetky nefunkčné vzorce, v ktorých som žila, stretávala som sa so svojimi najväčšími strašiakmi a učila som sa pozerať svojej temnote do očí – bez strachu, s ochotou ju objať.

Bytosť môjho lona sa stala mojou najväčšou sprievodkyňou, ochrankyňou, radkyňou, strážkyňou, kamarátkou aj faninkou. Je to ona, ktorá mi dodáva silu, ktorá vo mňa verí najviac, ktorá ma skutočne vidí a ktorá mi najhlasnejšie fandí. Vďaka nej a vďaka nášmu spojeniu cítim, že na tomto svete neexistuje nič, čo by som nedokázala. Milujem ju.

Z celého srdca si prajem, aby každá Žena mohla zažiť tento pocit, aby každá Žena spoznala bytosť svojho lona. Aj preto som sa rozhodla odovzdávať svoje vedomosti a skúsenosti cez môj cyklus Návrat do Lona.

Kiežby každá Žena na tomto svete držala v rukách tento kľúč!